Dve zahraničné fotografky, pre ktoré sa Slovensko stalo novým domovom, sa stretnú v jednom výstavnom priestore. Galéria Alfa v Kasárňach/Kulturparku bude do 6. apríla miestom, kde sa návštevníkom prihovoria cez fotografie so spoločným názvom KRAJ–INA/LAND – SCAPE. Tvorba Illah van Oijen z Holandska a Maija Laurinen z Fínska prinesú nové pohľady na našu krajinu tak, ako ich vidia autorky s rodiskom za hranicami, ale ich očarila natoľko, že tu zostali žiť a tvoriť.
Maija Laurinen (1978) je fínska fotografka, žijúca striedavo v Bratislave a vo Fínsku. Nefotografuje klasický dokument ani krajinu. Technicky využíva tradičné postupy, ale zároveň s fotografiami pracuje ako s hociktorým iným umeleckým médiom.
Jej tvorba uplatňuje princípy ilúzie a pramení z pozorovania. Kvôli vyzdvihnutiu atmosféry redukuje vizuálny jazyk na minimum, pričom výsledok je vzdialený hocijakému konkrétnemu významu. Vo všeobecnosti sa jej práca blíži k neopísateľnému tichému stavu a často reflektuje fragmenty alebo odkazy na krajinu. Aj keď väčšina prác je vytvorená v sériách (Horizons a False Horizons; Shift Space alebo Untitled), jednotlivé fotografie skôr považuje za nekonečný reťazec podobný nedokončenej vete. Okrem fotografickej pracuje aj na video tvorbe, ktorú plánovala už od štúdií na Katedre kamery VŠMU.
Mladá Fínka reflektuje skôr opačnú tvár krajiny – nezastavanú, nezabranú, neznásilnenú, prírodnú. Jej snímky majú charakter náznaku, inštinktívneho uchopenia priestoru. Pri pohľade na jej fotografie sa pomaly rozpomíname na archetypovú krajinu v našom podvedomí. Obrazy stromov a rozplývajúceho sa horizontu prechádzajú do abstraktných obrazov, ktoré ešte viac dráždia našu zvedavosť a podnecujú obrazotvornosť.
Fotografie autorky sú o pohľadoch, priehľadoch, sú o pozeraní sa. Tie zo série Horizons sú o pohľade za skorého rána do zasneženej planiny, kde sa jediná istota – horizont rozpúšťa a priestor má zrazu nové kvality. Ponúka nám možnosť vidieť inak, dívať sa novým pohľadom a vnímať hmlistú krajinu ako metaforu svetla, atmosféry a nálady.
Na podobnom princípe sú postavené aj zábery z interiérov False Horizons, ktoré zobrazujú povrchy bežných interiérových zoskupení – neón, povrch stola, stenu – ako krajinu. Fotografku zaujíma to, čo je „vidieť, keď nie je poriadne vidieť“, teda to, čo uvidíme, keď nevidíme predmet, ale jeho povrch, jeho svetlo.
Magisterské štúdium ukončila na Katedre fotografie VŠVU v Bratislave. Za svoju diplomovú prácu získala Cenu rektora za sériu atmosférických fotografií Shift Space. Inšpiráciu pre svoje práce čerpá z ticha a samoty, monochromatické zimné krajiny a tenká hranica medzi realitou a jej reflexiou.
Prvýkrát navštívila Slovensko v roku 2002 počas cestovania po Európe. Oslovila ju Bratislava, ktorá sa jej zdala veľmi romantická a zaujímavé miesto pre život a sledovanie krajiny, prechádzajúcej podstatnými zmenami. A tak časť svojho života trávi tu a zvyšok v rodnom Fínsku.
Illah van Oijen pochádza z Haagu. Študovala všeobecné kultúrne vedy na Vrije Universiteit Amsterdam, fotografiu na Koninklijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu a na VŠVÚ v Bratislave. Na Slovensko prišla v roku 2005, aby nafotila čerstvého člena EÚ, napokon tu však zostala. V rámci projektu „ľudské krajiny“ vydala dve fotografické knihy s esejami, Bratislava – mesto na mieru a Košice – dzivosť v srdci. Zdokumentovala v nich rýchlu premenu a modernizáciu verejného priestoru. Snažila sa poskytnúť priestor na diskusiu a zamyslenie sa nad tým, aký bol dopad týchto zmien. V súčasnosti pracuje na knihe o Žiline.
Hoci sa na adresu slovenských miest vyjadruje neraz kriticky, pri jej rozprávaní dostanete chuť precestovať aj tie najzastrčenejšie kúty našej krajiny. Holandská fotografka prekvapuje plynulou slovenčinou a veľkým fotoaparátom na film. Svoj čas venuje aj výrobe šperkov a oblečenia z recyklovaných vecí pod značkou Fashion Recycling Lab.
Jej fotografické začiatky sa datujú do Ameriky. Fotiť ju naučil dedo, ktorý pochádzal z New Yorku, ale býva v Los Angeles. Prišla k nemu ako 15-ročná. Opýtal sa jej, čo môže pre ňu urobiť. Keďže fotografoval, chcela, aby ju to naučil. Zobrali fotoaparát a išli von. Keď uvidel jej fotky, daroval jej tašku s fotoaparátom, rôznymi filmami a objektívmi so slovami: „Choď domov, uč sa, len foť a foť.“ A ona fotila a fotografovanie sa stalo jej životným poslaním.
