Nadácia – Centrum súčasného umenia organizuje už 27 rokov projekt Cena Oskára Čepana. Udeľuje ju súčasným vizuálnym umelcom do 40 rokov. Víťaz získava okrem finančnej odmeny a dvojmesačnej rezidencie v USA aj možnosť samostatnej výstavy alebo iného prezentačného formátu v horizonte dvoch rokov od získania ocenenia. V roku 2019 vyhral cenu košický umelec Erik Sikora, ktorý svoju tvorbu odprezentuje v Kasárňach/Kulturparku 9. mája 2022 o 19:00 hod.
Keďže sa prevažne venuje hovorenému slovu jeho prezentáciou bude prednáškový muzikál s názvom Džumelec: Výchovný koncert. Po návrate z Ameriky túžil namiesto výstavy po živom predstavení, ale dva pandemické roky umŕtvili možnosti živých vystúpení. Za ten čas si naplno uvedomil úbohosť online koncertov a utkal si novú látku na prednášanie. Maximalistické tkanivo súvislostí znova a znova prešpekulovával, všetko sa však točilo okolo vízie záchrany hudbou a rytmom.
Zmysel pre rytmus je ľudská superschopnosť. Dvojročná prestávka koncertov sa dá využiť na úplne nový začiatok. Najveľkolepejšia džumelecká prednáška rozoberie rituál koncertu na márne kúsky a každú súčiastku podrobí kolektívnemu čudovaniu sa. Dôjde k vytvoreniu nového hudobného štýlu a kodifikovaniu novej rytmickej výhodoslovenčiny. Zvrhne sa to na koncert a budú prizvaní tí najpovolanejší odborníci: hráč na všetko a samorast Raptor Koch a učiteľ ZUŠ a najcitlivejší gitarista Lukáš Valkučák. Slávnostné odovzdávanie nového rytmu a maximalistického tkaniva súvislostí preberie a otestuje Džumelcova pätnásťročná dcéra.
Džumelec je pseudonym Erika Sikoru. Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe v intermediálnych ateliéroch, opakovane bol nominovaný na Cenu Oskára Čepana, aj tento rok je medzi jej finalistami. Učí na košickej strednej filmovej škole. Svoje vizuálne umenie prepája s performance a youtuberstvom, koncerty kombinuje s výstavami či pechakuchovskými prednáškami. Nepovažuje sa za folkového pesničkára. Piesne vidí len ako jedno z médií na vyjadrenie myšlienky. Vydal album s názvom „Dakus“ pre dospelých a album „Jeleň Zeleň“ pre deti.
Do svojej hudby sa vraj snaží prepašovať návykovú látku popeín. A darí sa mu to. Hudbu neštudoval, no od detstva k nej mal blízko. Rád spomína na to, ako jeho otec s priateľmi hrával improvizované pesničky štýlom „hraj na hocičo, ako vieš“. Je hudobný samouk, či dokonca nedouk, čo mu na šarme nijako neuberá. Svoje texty delí do viacerých kategórií. Dokumentaristické sa snažia nič nerobiť, len pomenovať svet (napr. „Vymletí z leta“, „Čiarové kódy“). Iné sa naopak snažia hýbať svetom, predovšetkým pieseň „Hej ta treba dakus“, ktorej ambíciou je šíriť univerzálnu odpoveď.
