Slovenský dokumentárny fotograf a kameraman Martin Kollár (1971) vyštudoval kameru na bratislavskej Vysokej škole múzických umení, Je dokumentárnym fotografom so zameraním na každodenný život v európskych postkomunistických krajinách a filmovým kameramanom. Od roku 1987 vystavoval v Dome fotografie v Poprade, Bratislave, Prahe, Ostrave. V roku 1999 získal štipendium pre mladých umelcov Pépiniéres Européennes (Luxemburg). V roku 2001 bola publikovaná jeho kniha fotografií Obrazová správa o stave krajiny – Slovensko 2001. Vyzretá fotografická osobnosť s vlastným rukopisom a pohľadom na svet vo svojich snímkach s humorom jemne glosoval slovenskú realitu, ale súčasne však do nich vnášal rad podtextov a náznakov. Žije a pracuje v Bratislave.
Na svojich fotografiách zachytáva milovníkov čudných zábav, víťazov svojských súťaží. Jeho hrdina akoby prijímal tieto miestami nezmyselné deje bez výhrad, rád sa na nich podieľa, rád sa im oddáva. Možno potreba spolupodieľania sa na nich pramení nielen v potrebe vyniknúť, ale aj v rodinných, či priateľských putách, vo zvyku, ale aj v neodškriepiteľnom genius loci krajiny.
Martin Kollár je držiteľom mnohých fotografických ocenení, napríklad aj World Press photo. Do súčasnej dokumentárnej fotografie vniesol farbu, humor a niekedy až iróniu. Ako sám hovorí, robí obrázky, ktoré majú príbehy, ktoré však nie sú dokončené, takže divák si môže voľne vytvárať vlastné. Sú otvorené voľným interpretáciám. Jeho fotografie nemajú žiadne popisy, pretože vysvetľovanie textom by bolo podľa neho zbytočné.
K fotografii sa dostal cez štúdium kamery. Vždy má potrebu v skratke glosovať aktuálny stav Slovenska, Českej republiky, východnej Európy, zobrazovať súčasné premeny, tradičné hodnoty, atakované novým životným štýlom, komercionalizáciou. Cielene preto vyhľadáva prostredie hypermarketov, verejných súťaží a ľudových zábav, miesta, kde sa ľudia rekreujú a bavia. Jeho farebné snímky, ktoré vytvára od roku 1999, preukazujú zmysel pre citlivú farebnosť obrazu i využitie niekoľkých významových vrstiev. Tým je blízky českej fotografii a tu je možno dôvod, prečo má v českom prostredí taký úspech.
Príznačne pre tohto fotografa je putovanie po svete. Putovanie ako princíp tvorby, tam a zase naspäť, zaznamenávajúc rozdielne v rovnakom, blízke vo vzdialenom, zvláštne v obyčajnom a naopak. Autor v úlohe zobrazujúceho aj zobrazovaného putuje s fotoaparátom po Európe, rozpráva sa s kamarátmi – kolegami – milenkami – pedagógmi a pokúša sa zostrojiť svoj obraz pomocou obrazov iných.
Po skončení štúdia získal veľa grantov a študijných pobytov. Medzi inými aj štipendium 3ppp, World press photo Joop Swart masterclass, Oscar Barnac Award, čestné uznanie, cenu SCAM Rodger Pic, Fuji Film Euro Press Photo Award a Backlight photography Award vo Fínsku. Svoje práce vystavoval v mnohých krajinách, napríklad v Maison Europeen de la Photography Paris vo Francúzsku, Recontres des Arles vo Francúzsku, MOCA Shanghai, Guandong Museum of Art v Číne, v pražskom Dome fotografie, na festivale Mesiac fotografie v Krakove, v Thessalonikách, Bratislave a Aténach. Je členom parížske j Gallery a Agence VU od roku 2003. Je autorom kníh „Cahier“ a „Nothing Special“, ktoré vyšli vo Francúzsku a knihy „Slovensko 2001- Obrazová správa o stave krajiny“.
Ako kameraman spolupracoval s Petrom Kerekesom na dokumentárnych filmoch O troch dňoch v Jasovskom kláštore (1995), Ladomírske morytály a legendy (1998), 66 sezón (2003), Ako sa varili dejiny (2009) a s Petrom Kerekesom, Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom na filme Zamatoví teroristi (2013).
Ako jeden z mála mladých slovenských kameramanov a najmä fotografov vytvoril svoj vlastný štýl a osobitý rukopis, vyznačujúci sa predovšetkým dokumentárnym zachytením sveta a ľudí a zmyslom pre detail. Každá jeho fotografia a filmový záber nesú v sebe naliehavú výpovednú hodnotu. Za absurdnou tragikomikou života, zrejmou už na prvý pohľad, sa ukrývajú ďalšie významy. Zároveň odrážajú aj vlastné myslenie a cítenie autora.
Ako v istom rozhovore uviedol, fotografický svet so svetom filmovým neporovnáva. Jedno by bez druhého robiť asi nedokázal, ale nespája ich dohromady. Do kamery sa pozerá pravým okom, keď fotografuje, používa ľavé. Vymeniť to nedokáže, ako by bol rozdelený na dve polovice – filmovú a fotografickú. Pre neho je zaujímavé, keď sú obrázky dojemné, patetické, cynické, komické, aj tragické.
Inšpiráciu k fotografiám najprv hľadal počas výletov po Slovensku a strednej Európe. Potom odišiel do New Yorku, navštívil New Orleans po hurikáne Katrina, ale robil aj sériu fotografií z Európskeho parlamentu. Dlhý čas strávil v Izraeli, v závere minulého roka bol v Japonsku.
