Autorský tandem, libretistka Zuzana Mistríková a režisér a choreograf Ondrej Šoth, prináša do košického Štátneho divadla ďalší zaujímavý tanečný projekt, moderné tanečné divadlo Smrť v Benátkach na motívy slávneho románu nemeckého spisovateľa Thomasa Manna. Pred premiérou, ktorá bude v piatok, 21. februára, v Historickej budove ŠD, odpovedal Ondrej Šoth na niekoľko otázok.
Pre nový autorský tanečný projekt ste si vybrali román Thomasa Manna Smrť v Benátkach. Čím vás oslovilo dielo o starnúcom spisovateľovi, ktorý začne búrať konvencie a hľadať zmysel života?
Je to veľmi smutný príbeh o starnúcom človeku, ktorý zbúral všetky konvencie sám v sebe a objavil v starobe niečo, čo si nikdy nemyslel, že v sebe má. Z môjho pohľadu je spracovanie Thomasa Manna pokračovaním spisovateľského príbehu, nadväzujúceho na Franza Kafku či Sándora Máraia, ktorí tiež nemali radi malomeštiactvo. Príbeh je veľmi aktuálny aj pre dnešnú dobu. Celé predstavenie je koncipované na dve dejstvá. Prvé je o jeho tzv. normálnom živote s rodinou, ktorá mu zomiera. Po období smútku sa rozhodol, tak ako to robia mnohí starí ľudia, hľadať šťastie v novom prostredí, kde stretáva to, čomu sa hovorí tajomná láska.
Určite nie je ľahké vychádzať z románovej predlohy, ktorá bola už veľakrát spracovaná s rôznymi výkladmi, aj v balete. Prezradíte niečo z autorskej kuchyne? Ako sa rodili nápady, čo vás pri nich inšpirovalo?
Nebude sa to podobať ani na film, ani na rôzne pokusy baletu, ktoré som videl, ale neoslovili ma, lebo boli veľmi ilustratívne. Téma je veľmi abstraktná a záhadná a má dať priestor divákovi unášať sa fantáziou. Striedajú sa v nej žánre hudobné, tanečné aj pohybové. Bude to divadlo, ktoré ukazuje ľuďom, že život v niečom zabehanom, konvenčnom, nezáživnom je aj v starobe veľmi nudný. A niekedy je potrebné ísť v živote aj tam, kde máme pocit, že je to zakázané a pritom to vôbec tak nie je. Myslím si, že tento príbeh má čo povedať mladému aj staršiemu divákovi.
Thomas Mann spomínal, že dielo smeroval svojim spôsobom ku skladateľovi Mahlerovi. Aká hudba bude sprevádzať košickú Smrť v Benátkach?
V prvom dejstve využívame najmä klavírne skladby súčasnosti, v druhom zaznejú časti Mahlerových symfónií. Mahler patrí k Thomasovi Mannovi. Je to typ veľmi silnej hudby so slovanskými prvkami, ktorá k tomuto príbehu jednoducho sedí.
Vaša choreografická tvorba sa vyznačuje tým, že väčšinou siahate k takzvaným dejovým baletom. Čo vás na nich a ťažkých témach, akou je aj táto, láka?
Každý tvorca robí to, čo mu je blízke. Mne absolútne nie sú blízke gymnastické ťažké tance, bez ladu a skladu, ktoré prináša modernizmus. Diváci sa pri tom nudia, ale hanbia si to priznať, lebo si myslia, že súčasnému tancu nerozumejú. Snažím sa robiť dejový balet preto, lebo keď prídem do kina, rád vidím film o niečom. A som presvedčený, že aj balet je film. Ak inscenácia nemá logiku, tak nie je divadlom. A my sa pohybujeme v divadle. Aj v tomto prípade, je veľmi dôležité pochopiť Thomasa Manna a aj ho stvárniť. A nie vykresliť sám seba.
