Pražská umelecká skupina Rafani prichádza so svojou tvorbou do košických Kasární/Kulturparku. Svoje práce bude vystavovať v Galérii Alfa od 16. júna do 9. augusta. Konceptuálni umelci sa predstavia výstavou pod názvom „K obzoru“.
Ich skupinová činnosť má vždy politický a spoločenský presah, často vyznieva ako provokácia. Rafani sa zviditeľnili projektmi, akými boli pretretie Lennonovej steny na Kampe, pálenie vlajky, cynické komentáre odsunu sudetských Nemcov, vstup do KSČ, utopenie obrazu z Národnej galérie v Orlickej priehrade alebo ročné ohlasovanie demonštrácií na Václavskom námestí. Pred siedmimi rokmi sa vymedzili voči konceptuálnemu umeniu a na protest proti nemu uvádzali, že sa chcú venovať umeniu, hľadajúcemu podstatu seba samých a prestávajú vo svojich projektoch používať text, aby zosilnili účinky samotného umenia. Organizujú výstavy, viedli galériu, organizovali prednášky, dvakrát boli nominovaní na Cenu Jindřicha Chalupeckého a natočili dokumentárny film 31 koncov/31 začiatkov, ktorý približuje dve desiatky osobností alternatívnej kultúry.
Vznikli v roku 2000 v Prahe. Ich práca je založená na demokratických pravidlách a celkovej disciplinovanosti. Vždy pracujú kolektívne. Angažujú sa vo všeobecných pojmoch a verejných veciach. Po prvých siedmich rokoch manichejskej etapy Rafani vystúpili z priestoru medzi bielou a čiernou. V zmiešanom svetle sveta hľadali štruktúry votknuté pod skutočnosť. Divák bol vrhnutý dohora do roly architekta emancipácie. Vertikála moci. Oproti tomu košická výstava pracuje s vyššou mierou náhodností. Divák je situovaný na základnú úroveň výstavnej plochy. Nič nie je vyššie ani nižšie. Expanzia času a priestoru sa odohráva v úrovni očí.
„Predstavme si krajinu. Je určená niekoľkými elementmi. Pred našimi zrakmi sa rozprestierajú pole, les a cesta. Cesta oddeľuje pole, na ktorom sa pestujú zemiaky a to, kde rastie pšenica. Cesta po našej ľavej ruke vychádza z lesa a podobne sa na opačnej strane výhľadu do neho vnára. Les tvorí mnoho stromov, pole jednotlivé stonky. Obzor tvorí hrana zemiakového poľa a vrcholky stromov po ľavej a pravej strane. Za nimi nevidieť žiadne vzdialené hory, ba ani strechy blízkeho mesta, nič, iba oblačné nebo,“ približuje výstavu K obzoru kurátor Vladimír Beskid.
Predsa predpokladáme, že krajina za obzorom je podobná tej, čo vidíme. Teoreticky sa môžu ihneď za obzorom otvoriť obrovské jazero, veľká povrchová baňa, nedozerné more či púšť. Ale nie je to veľmi pravdepodobné. Možno sme na základe svojich znalostí schopní predstaviť si umiestnenie výseku krajiny na mape. Asi by sme boli schopní určiť podľa zemiakov, pšenice a druhov stromov podnebný pás. Z typu poľnohospodárskych plodín, zo spôsobu ich pestovania a z druhu cesty by sme usudzovali čosi o kultúre miestneho obyvateľstva. Pokiaľ po ceste jazdia autá a pokiaľ by sme dohliadli na ich poznávacie značky, asi by sme mohli zistiť, či náš materinský jazyk zodpovedá jazyku krajiny. Možno však máme vo vrecku chytrý telefón, v ktorom nám modrá guľôčka Steva Jobsa môže celkom jasne ukázať, kde sme a čo vidíme.
Vidíme celok, ktorý je zložený z niekoľkých základných častí. Podružnosti máme tendenciu prehliadať. Ako napríklad pruhy prerastenej trávy pozdĺž cesty či kroviská na hrane lesa. Alebo hmyz, poletujúci nad poľom. Časti sa skladajú z nespočetného množstva jednotlivostí. Les zo stromov, pole z rastlín. U cesty je to ťažšie, pretože čiastky asfaltu nie sme schopní odlíšiť a povedať, že cestu tvoria pohybujúce sa automobily, nie je logické. Tieto časti tvoria celok, vzájomne sa nepodmieňujú ani nevylučujú. Namiesto jednej časti lesa by mohlo byť pole, rybník, dedina, lom.
Keď sa zamyslíme, zistíme, že krajina sa môže skladať len z určitého množstva elementov, ktoré budú pravdepodobne poskladané len určitým spôsobom. Nedá sa predstaviť, že na jednej strane lesa sa týči tropický dažďový prales a na druhej strane sa tiahne riedky porast severskej tajgy. Pokiaľ by to bolo práve takto, pravdepodobne by sme snívali svoj sen, a preto by sme nestáli obidvoma nohami na tejto jedinej zemeguli. Tiež je ťažké predstaviť si napríklad desať súbežne vedúcich ciest. Také usporiadanie by síce bolo možné, ale nie rozumné.
Dostávame sa k podstate veci. Rafani tvrdia, že doteraz nič nepovedali o sebe, o počasí, o minulosti, o dôvodoch, prečo budeme pozorovať práve tento výsek krajiny. A pritom tiež zostaneme. Po prvé preto, že to sú fakty, ktoré si každý prináša so sebou sám a ktoré spoluurčujú jeho emocionálny zážitok. A po druhé, pretože nami videná krajina je analógiou, ako je možné vidieť celok bez toho, aby jednotlivé časti tematizovali určitý vnútorný objekt, ako hľadieť vpred bez toho, aby náš pohľad bol paranoidný – vidiaci za každou náhodnosťou skryté významy. Je pravda, že rozumnosť usporiadania krajiny je iného typu než logika, koncipujúca výstavu súčasného umenia. Ale aj keď je výstava vždy ohraničená umeleckou autonómiou, je koncipovaná tak, aby bolo možné o nej hovoriť a aby bolo možné argumentovať. Minimálne jednotlivými členmi koncipujúceho celku. Dôkladný pohľad na krajinu si môžeme spájať s vlastnou emancipáciou, pretože nám môže pomôcť nabudúce vhodnejšie zasiať, rozhodnúť sa, či rozšíriť les, vysádzať iné stromy, pokosiť trávu pozdĺž cesty a nakŕmiť ňou králiky. A týmto pohľadom môžeme cez krajinu vidieť i seba samého ako jej súčasť.
Preto si predstavme výstavu…
Podujatie je spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
