Tento umelec patrí k vedúcim postavám vo vytváraní postmoderny v českej kultúre v druhej polovici 80. rokov. Podobne ako jeho vrstovníci sa spočiatku vyjadroval v intenciách neoexpresionizmu, ktorý prezentoval na neoficiálnych výstavách Konfrontácia (od r. 1984). Potom prešla jeho práca, rovnako ako u radu jeho generačných spolupracovníkov, premenou a orientáciou na postmodernú prácu s obrazom. Jeho maľby boli vtedy blízke aktuálnej talianskej transavantgarde a nemeckým divokým.
Ako základnú vizuálnu informáciu začal využívať znak, ktorý niekedy dopĺňal textom. Jeho diela, postavené na práci s farbou a občas i monochrómne ladené, niesli jasné, dobre zrozumiteľné posolstvo. Významnú úlohu v jeho práci zohráva kresba, objekt, inštalácia, a predovšetkým fotografia. Davidovu rôznorodú umeleckú prácu spája performatívny prístup k tvorbe a záujem o paradox, pričom dômyselne osciluje medzi romanticky estetizujúcim prístupom a racionálnym odstupom.
Veľmi známou rannou prácou Jiřího Davida sa stal cyklus malieb Domov, ktorý konvenoval racionálnou tematikou a záujmom o nemorálne žánre jednak s nástupom postmoderny a jednak s dobovým vývojom československej spoločnosti na konci 80. rokov. Jiří David spoluzakladal pre presadenie postmoderny celkom problematickú skupinu Tvrdohlaví a od roku 1990 tiež patrí ku kmeňovým autorom pražskej Galérie MXM.
Na prelome 80. a 90. rokov sa mu podarilo ako jednému z málo autorov presadiť sa na medzinárodnej scéne. O jeho diele sa zmieňoval v rokoch 1987 až 1993 časopis Flash Art. Do svojej knihy Superart ho zaradil guru talianskej transavantgardy A. B. Oliva. V roku 1990 sa predstavil na Aparte v Benátkach. Sprievodných výstav na Benátskych bienále sa potom zúčastnil ešte niekoľkokrát.
Okrem tematizovania paradoxu Davidovu tvorbu charakterizujú ešte dve ďalšie ústredné línie: sklon provokovať a téma identity. Identitu David chápe ako aktuálny kultúrny problém i ako svoju autentickú pozíciu, z ktorej môže svojim dielom prehovárať k divákovi.
Rade Davidových diel sa podarilo rozvíriť debaty o súčasnom českom umení. K tým najdiskutovanejším patril nepochybne cyklus fotografií Skryté podoby, monumentálne neónové inštalácie Tŕňová koruna nad Rudolfínom a Červené srdce nad Pražským hradom alebo cyklus inscenovaných fotografií Moji rukojemníci. Do medzinárodného kontextu sa tiež dostal jeho cyklus manipulovaných fotografií Bez súcitu.
