Z prekrásne rozkvitnutej japonskej záhrady umenia sme mali opäť príležitosť ochutnať niečo nové, aj keď v ostatnom čase nie sú u nás umelci z Ďalekého východu výnimkou. Zo širokej škály u nás ešte málo poznanej kultúry sme spoznali rôzne žánre, približujúce život vzdialenej ostrovnej krajiny, stretli sme zaujímavých ľudí, ktorí nám predviedli tance, herecké majstrovstvo, výtvarníkov, performerov, tanečníkov, hudobníkov, spevákov, ale to, s čím prišiel Hiroshi Hori, tu ešte nebolo. Prišiel v sprievode svojich nádherných bábok, ktoré vyzvŕtal v tanečnej sále Kasární/Kulturparku s predstavením Ningjómai. Zakaždým, keď sa Japonci v Košiciach objavili a ponúkli kus svojho umenia a seba publiku, odchádzali s veľkými ováciami a zaslúženým obdivom.
Ani teraz tomu nebolo inak. Očakávania obecenstva, ktoré zaplnilo hľadisko do posledného miesta a organizátor musel pridávať ešte stoličky, sa podarilo naplniť iba jednému hercovi, ktorý na javisku vystriedal niekoľko partneriek. Tie ožívali každým pohybom jeho tela. Oslovil hádam každého z divákov, ktorí rozumeli všetkým príbehom z histórie aj bez toho, aby ovládali čo i len jeden zo zložitých znakov japonskej reči. Emócie nepotrebujú slová a aj tak sa môžu preniesť na publikum, ktoré sa ponorilo do histórie Japonska bez jej predchádzajúcej znalosti. Pohltiť sa nechalo dobrovoľne a sledovalo dávne príbehy a život na druhom konci zemegule prostredníctvom tanca, na filmovom plátne, kde hlavnými postavami boli bábky, obdivovalo širokú škálu farieb a vzorov kimon ako na módnej prehliadke a nechalo sa unášať spolu s legendárnym princom Gendžim na jeho cestách loďou. Rovnako zaujal dokument o tom, ako ožívajú bábky pod šikovnými rukami všestranného umelca.
„Ningjó v preklade znamená bábka a mai je tancovať. Nie je to tanec v našom slova zmysle, ale dramatický, ktorého cieľom je zobraziť poryvy duše, poetiku nejakej emócie. Novátor a zakladateľ nového bábkohereckého smeru Hiroshi Hori je profesionálny tanečník japonských tradičných tancov nihon buyo. Tancuje ho len jeden človek. Japonské tance nie sú nikdy partnerské, čo súvisí s tým, že telesný dotyk muža a ženy je doteraz na verejnosti neprípustný. Kopíruje tradičné štýly nihon buyo a prenáša ich na bábku, ktorá je pomerne vysoká. Nie je to žiadna malá marioneta, ale má okolo 150 – 160 cm. Tanečník ovláda jej telo a hlavu ľavou rukou a pravou rukou drží jej ruku. Jeho nohy sú aj nohami bábky. Prostredníctvom tanca na ňu prenáša emócie, ktoré majú prejsť aj na publikum,“ priblížila nový umelecký žáner Jana Šoucová z kultúrnej sekcie Veľvyslanectva Japonska v SR.
Väčšina príbehov, ktoré umelec stvárnil tancom, čerpali námet z tradičnej japonskej literatúry, z románu dvornej dámy na cisárskom dvore Murasaki Šikibu, ktorého hlavnou postavou je princ Gendži. Autor si z neho vybral a umelecky spracoval niektoré kapitoly. Mohli sme vidieť napríklad jeho milú Akaši. Kapitola Kumogakure má totiž iba názov a autorka do nej nenapísala vôbec nič. Znamená to rozplynuté v oblakoch a má naznačiť smrť princa. Hori sa snažil v choreografii pretaviť tancom do bábky túto emóciu, čo sa mu aj podarilo.
Okrem tradičných námetov si autor predstavenia zvolil ešte zaujímavý motív o bájnom čínskom vtákovi Fénixovi ako prídavok pre neutíchajúce publikum a sprostredkovať mu cez nádhernú bábku s prekrásnymi krídlami svoju túžbu po mieri, šťastí a harmónii. Čínska legenda hovorí, že Fénix sa zjavuje iba vtedy, keď je na zemi pokoj a mier a keď prichádzajú zlé časy, tak nadobudne podobu človeka. Nekritizuje, nesnaží sa vytýkať človeku chyby, kvôli ktorým je vojna, nepokoj alebo nešťastie, ale len tíško sleduje jeho počínanie a verí, že jedného dňa sa to zmení. Keď prichádza, ohlasuje ho vták Fénix, tým, že sa mení na obrovského vtáka a vysiela lúč medzi nebom a zemou. Možno práve táto veľkolepá bodka za veľkolepým tanečným umením zdvihla zo stoličiek všetkých návštevníkov, aby poďakovali umelcovi za neuveriteľný výkon a jedinečný zážitok.
„Dosiahnuť tento efekt, rozplakať, nadchnúť, vyvolať emócie, je pre umelca fyzicky i psychicky veľmi vyčerpávajúce. Pre svoje bábky a tanečné vystúpenia doslova dýcha. Vkladá sa do toho celý. A niekedy mu dych naozaj dochádza, keď je predstavenie komplexnejšie a celovečerné. V zákulisí musí mať pripravenú kyslíkovú bombu, aby to zvládol. Veď bábky vážia od 16 do 25 kg. Nie je jednoduché tancovať, viesť „nehybnú“ partnerku a dostať zo seba všetky emócie smerujúce k divákovi,“ prezradila J. Šoucová tajomstvá zo zákulisia.
Úspech, ktorý Hiroshi Hori má, sa nedá ušiť ako bábka. To, čo umelec prináša, musí byť ušité na city a na mieru diváka. Ako kimoná predstavujúce všetky nádherné farby kultúrneho Japonska. Zdá sa, že trafil do čierneho. Jeho vystúpenie oslovilo masy a odkrylo nové dimenzie a vyrazilo dych.
Text: Kveta Podhorská, Foto: Maroš Simon
[nggallery id=210]
