Premiéra video opery Oko za oko, ktorá včera doznela v Kasárňach/Kulturparku priniesla divákom nové pohľady, zážitky i posun v doterajšom ponímaní tohto umeleckého žánru. Nebola to opera v takom ponímaní, na aké sme zvyknutí. Nový prístup autorov k spracovaniu témy v kombinácii s videoprojekciou, zachytávajúcou život a dianie v meste Humenné, už pred uvedením premiéry vyvolávalo množstvo otázok a stupňovalo zvedavosť u diváka, čo vlastne prinesie a či je vôbec pripravený prijať novodobý projekt, búrajúci hranice umeleckého spracovania a prevedenia opery s použitím video dokumentu. Oko za oko je akýmsi rozvinutím istého patentu.
„Ako hudobného skladateľa ma vždy inšpirovalo prepojenie viacerých médií naraz, a to najlepšie poskytuje opera. Som viac sangvinik, baví ma spájať viacero médií dokopy. Začínam sa viac zaujímať o réžiu, scenár. Začal som spolupracovať s Marekom Kundlákom a toto je výsledok. On píše libretá, je herec, spevák, dramaturg. Začalo to byť kompaktné a umožnilo vytvoriť niečo také ako operu v reálnych podmienkach. To, čo ste videli, je vlastne nejaký druh jej vývoja. Začínali sme úplne na kolene a všetko sme si robili sami. To, že sme teraz v Kasárňach/Kulturparku, je pre nás pocta. Sme radi, že nám poskytli tieto priestory. Samotné kasárne a K.A.I.R. Košice Artits in Residence, a možno o tom nevedia, ale spoluzúčastňujú sa na vzniku pôvodnej slovenskej opery zo súčasnosti. Tým, že je to s vojenskou tematikou, tak trochu súvisí aj s miestom, kde sme premiéru video opery uviedli, teda v bývalých kasárňach,“ povedal autor konceptu, hudby a režisér Miroslav Tóth.
Námet tohto diela vznikol aj na základe toho, že televízia odvysielala spot o tom, že armáda na rok 2015 zvyšuje rozpočet na obranu o 50 miliónov eur s komentárom, že to nie je toľko, ako by sme potrebovali v súvislosti so záväzkami voči NATO. Odznelo aj to, ako je rezort značne poddimenzovaný. Príbeh je aj o tom, že hlavný hrdina neprichádza do bohatého štátu, do priestoru, kde sú peniaze v miliardách pre armádu, rovnako ako v iných rezortoch.
Opera Oko za oko je vlastne voľným pokračovaním video opery Zub za zub, ktorá je o invázii veľkomestského človeka do malého mesta Banská Štiavnica, ktoré postupne napĺňa svojim egom, cynizmom a začne si ho prisvojovať. Autori vychádzali z reálnych dokumentárnych prvkov. Podobne postupovali aj v ďalšom zo svojich projektov. V Oku za oko je hlavným hrdinom bývalý vojak , ktorý po odchode z armády nevie, čo teraz so svojim civilným životom robiť. Impulzom pre neho je, že informácia o navýšení prostriedkov pre armádu a začne s výrobou zbraní. Rozhodol sa, že si nájde miesto na rozbehnutie svojho biznisu a vyberie si Humenné, mesto s vysokou nezamestnanosťou, prostredím znečisteným chemickou výrobou, v úzadí, kde s úradníkmi nie je problém dohodnúť sa.
Svojim plánom dokáže úspešne presvedčiť miestnych, ktorí mu vychádzajú v ústrety na všetkých úrovniach. Dej rozvíja a posúva tematiku invázie a pretvárania, ktorá bola otvorená v predchádzajúcom opuse. Hlavná postava svojou šikovne vedenou hrou ovplyvňuje životy tamojších ľudí a získava si ich pre svoje záujmy. Narába s verejnou mienkou, cynicky postupuje za svojim cieľom a dokáže sa ešte aj chváliť svojou energiou, silou a vynaliezavosťou.
„Je to v podstate komédia, aj keď neotvárame ľahké témy – nezamestnanosť, bohatých ľudí s obrovskými majetkami a robíme si z toho sarkastický humor, ktorý našincovi nie je veľmi blízky. Aj preto môžu byť reakcie rôzne,“ povedal pred premiérou Miroslav Tóth. Publikum si musí zvyknúť na niečo nové alebo to odmietnuť. Pocit, že by to bolo niečo, čo nedokáže stráviť, sa nedostavil. V každom prípade to bolo veľmi zaujímavý koncept zo súčasnosti s vysokou dokumentárnou hodnotou. Príbeh sa odohráva súbežne na javisku aj na plátne. Scénické prevedenie dopĺňajú multimediálne prvky a živá hudba a spev. Niečo odznieva z pódia a niečo z vopred nahratých sekvencií v meste, ktoré sa stalo hlavnou scénou a dokumentom bežného života celého konceptu. Všetko dohromady vytvára kompaktný celok a reálny, ale umelecký obraz súčasnosti.
Opera kombinuje dokumentárne prvky vo forme zberu zvukového a video materiálu konkrétneho miesta s nahratými monológmi a improvizovaným spevom na videoprojekcii, živou hudbou komorného ansámblu, ktorá je sčasti napísaná a sčasti improvizovaná, s nemou javiskovou hereckou akciou. Tvorcovia pracujú metódou riadenej improvizácie, pričom sa pri vývoji projektu nechajú viesť nečakanými situáciami, ktoré v reálnom čase tvorby prispievajú k modelovaniu príbehu a formy diela.
Je to zrejme jedna z prvých opier z prostredia Humenného na súčasnú tému, hraná slovenskými autormi a urobená v podstate na kľúč. Tým sa podarilo otvoriť aj srdcia divákov, ktorí boli možno spočiatku zmätení tým, čo počuli, videli a očakávali, ale myšlienku i umelecký prejav zjavne pochopili a video opera ich zaujala a páčila sa. Všetkých, čo sa na nevšednom projekte podieľali, odmenilo publikum srdečným potleskom. A keď sa účinkujúci pobrali do zákulisia, vyvolali si ich ešte raz, aby im vyjadrili obdiv. Preniesli ich totiž do iného sveta, zaujali a otvorili nové obzory. Z ich strany to vôbec nebola pomsta v ponímaní oko za oko či zub za zub. Iba nový pohľad do reality, ktorú ukázali v plnej zbroji a nahote.
Text: Kveta Podhorská
Foto: Maroš Simon
[nggallery id=231]
